Nemal som prácu dlhší čas. Nie preto, že som lenivý – ale preto, že bývam v Poprade (kde jej nie je nazvyš a nájsť niečo je veľmi ťažké) a tiež preto, lebo som chcel robiť niečo (aspoň trochu) zmysluplné. Zmysluplnosťou nemám na mysli posúvať 8 hodín plechy do lisu, či skrutkovať na linke tých istých 5 skrutiek na práčke celú smenu, ani oblbovať ľudí poistkami, predraženým tovarom, predajom cez telefón a podobnými užitočnosťami…
Videl som v televízii človeka, ktorý mal podobný problém, a tak si podal inzerát: kto mi poskytne prácu, tomu za odmenu darujem celú svoju prvú mesačnú mzdu. Nápad sa mi zapáčil a tak som urobil to isté. Podal som si podobný inzerát na dva najväčšie inzertné weby a tiež do Podtatranských novín, ktoré vychádzajú v regióne Poprad. V novinách som si zaplatil za každé slovo a tiež pre istotu opakovanie inzerátu aj v ďalšom čísle. Pri inzertných weboch ma to stálo spoplatnené SMS. Výsledok? Nula telefonátov, nula odpovedí na e-mail. Možno tomu neveríte, to je vaša vec, ani ja som tomu dlho neveril. Veril som tomu, že nejakej personalistke vo firme (ktorá vie, že niečo sa uvoľnilo) príde vhod ďalšia výplata navyše a zadarmo – len za jeden telefonát… Nič sa však nestalo, vôbec nič, A to som ani do inzerátu (pre nedostatok miesta) ani nepísal, že hľadám zmysluplnú prácu. Počítal som s tým, že dostanem niekoľko ponúk, tak si zmysluplnosť posúdim sám.
No iste, nežijem v Bratislave, nečakal som však záplavu odpovedí. A tak som sa zamyslel, či som chcel až tak veľa (prácu) alebo som dával za ňu až tak málo (celú prvú výplatu). A tak som sa rozhodol, že nechcem za prácu mzdu, stačia mi stravné lístky. Pracovať budem zadarmo, stačí mi jesť, na čo mi poslúžia uvedené stravné lístky. Som skromný, vystačím si. Som zvedavý, či tentoraz dostanem na môj inzerát aspoň jednu odpoveď – alebo to boli vyhodené peniaze, ktoré som mohol radšej rovno použiť na kúpu toho jedla…